Tretia vlna privatizácie v Českej republike

Najnovšie udalosti v oblasti privatizácie boli charakterizované dvoma prebiehajúcimi procesmi, a to formálnou privatizáciou, v praxi znamenajúcou premenu kupónovej privatizácie na skutočnú privatizáciu, ako aj snahou vlády privatizovať zostávajúce štátne holdingy. V neposlednom rade sa vo svojej prezentácii zmienim aj o dramatickom vývoji vo dvoch veľkých českých firmách, v Tatre Kopřivnice a Poldi Kladno.

Už spomenutým prvým procesom je prehĺbenie kupónovej privatizácie. Ako sa ukázalo, investičné privatizačné fondy (ďalej IPF) neboli najlepšími vlastníkmi, tj. takými ktorí by mali prevádzkovať celé firmy. V tomto zmysle pokračuje proces koncentrácie, čo dokumantuje aj dobre známy prípad anglického magnáta - investora Michaela Dingmana, ktorý nedávno kúpil veľké podiely v niekoľkých českých fabrikách (Biocel Paskov, Československá námorná plavba, Fatra Napajedla, Moravské naftové doly, Pražská teplárenská a.s., SEPAP Štětí, a iné). To je však iba vrchol ľadovca procesu prehlbujúcej sa koncentrácie, pretože vačšina veľkých investorov sa zo známých príčin nechce vystavovať riziku prílišnej publicity. Súčasný odhad hovorí, že z 1.700 firiem zaradených do dvoch vľn kupónovej privatizácie má už 500 až 800 jedného významného vlastníka (investora) a zvyšok až do počtu 1.500 ho formou koncentrácie získa do niekoľkých rokov.

Tendencia koncentrácie sa týka aj samotných IPF. Najnovšie dramatické udalosti na českom kapitálovom trhu sa spájajú s kapitálovou skupinou Plzeňská Banka - Motoinvest.Táto finančná skupina začala postupné skupovanie akcií najvačších privatizačných fondov na jar roku 1995 (príkladmi možu byť Creditanstalt, Komerční Banka, Quanto, Živnobanka, a iné), pričom sa údajne pokúšala aj o tzv. násilné odkúpenie. Prinajmenšom však šlo o pokus zarobiť na týchto operáciách veľa peňazí. Najma investičný fond Komerčnej Banky sa ukázal jako dobrý cieľ, pretože trhová hodnota jeho akcií bola zhruba 50% pod hodnotou čistých aktív jeho potrtfolia. Plzeňská Banka pri uskutočňovaní tejto finančnej operácie pracovala v tajnosti, využijúc pritom ďalšiu plzeňskú banku (Kreditní Banka Plzeň) jako brokera pre tieto nákupy. Reakcia ostatných bankárov vo fondoch veľkých bánk bola dosť pomalá, Takže Plzeňská Banka bola schopná získať významný podiel v týchto fondoch (10-15%). Takýto objem už potenciálne umožňuje ohroziť zakladateľa fondu a pristúpiť k násilnému odkúpeniu fondu (tj. odkúpeniu proti jeho voli).

Toto však nie je zďaleka koniec príbehu. Zakladatelia českých investičných privatizačných fondov (ipf) majú často k dispozícii neštandardné manažérske kontrakty (20 ročná platnosť, vysoké pokuty v prípade porušenia zmluvených ustanovení), čo znamená že aj pre silnú Plzeňskú Banku (alebo iného "vyzývateľa") by bolo obtiažne a nákladné uskutočniť násilné odkúpenie. Na druhej strane by bolo pre takto odkúpený fond ťažké riadiť sám seba, ak by bol v rukách niekoho kto ho násilne prevzal.

Vyššie spomenuté fakty poskytujú veľa priestoru pre rokovanie a uzatváranie nových obchodov. Obchody mohli byť (a aj boli) uzatvárané v troch základných podobách. Při prvej alternatíve zakladateľ odkupuje balík akcií od vyzývateľa spať s tým že mu zaplatí podstatne viac jako při odkúpení zaplatil samotný vyzývateľ (to bol prípad fondu Komerčnej Banky). Druhou alternatívou je dosahnutie spoločnej dohody o manažmente fondu (ako u fondov skupiny PPF). No a nakoniec zakladateľ može predať zvyšok svojho podielu vyzývateľovi (prípad Creditanstalt).

Na začiatku procesu atakovala Plzeňská Banka aj investičný fond Agrobanky, ktorá je najvačšou českou plne súkromou bankou. Reakcia Agrobanky bola v tomto prípade rýchla, výsledkom rokovaní bola dohoda o finančnej kompenzácii v prospech Plzeňskej Banky. Neskor, na začiatku novembra 1995, Plzeňská Banka spolu s Motoinvestom napriek tomu kúpila akcie Agrobanky a týmto definitívne vytvorila finančne silnú skupinu nezávislú od starých (predtým štátnych) bánk.

Po vyjdení týchto faktov na verejné svetlo, začala sa v súvislosti s aktivitami Plzeňskej Banky masívna mediálna kampaň pod titulkami "Malí akcionári plačú" a "Tretia vlna privatizácie je tu". Masívnosť tejto kampane može byť porovnávaná iba s kampaňou Harvard Capital&Consulting na začiatku prvej vlny privatizácie (táto kampaň vlastne odštartovala prvú vlnu kupónovej privatizácie). V kampani "Malí akcionári plačú" bol šikovne zdoraznený fakt, že malí akcionári možu byť často poškodzovaní veľkými při procese koncentrácie. V prvej časti verejnej kampane neboli malým akcionárom ponúknuté žiadne riešenia. Ponuka prišla až neskor od samotnej Plzeňskej Banky. Malým akcionárom bolo povedané, že oni individuálne nemajú šancu na dosiahnutie dobrej ceny při predajnej transakcii, keďže celková cena při veľkých blokových transakciách je vyššia. Takéto traansakcie však može zorganizovať iba silná finančná inštitúcia, akou je Plzeňská Banka. V zásade malým akcionárom boli ponúknuté tri možnosti, sformulované do listu, ktorý bol zaslaný šiestim miliónom(!) malých akcionárov v celej Českej republike.

Prvá možnosť bola postúpiť dispozičné právo na akcie siedmich významných IPF priamo Plzeňskej Banke, pričom peniaze mali byť akcionárom poslané do štrnástich dní. Druhá aalternatíva počítala s postúpením práva na predaj akýchkoľvek iných akcií z kupónovej privatizácie tiež priamo Plzeňskej Banke. Posledná (a najkomplikovanejšia) možnosť bola predať akcie Vojenskému Penzijnému Fondu, ktorý je v tej istej finančnej skupine ako Plzeňská Banka. Táto akcia bola počas posledných dvoch mesiacov roku 1995 zmrazená rozhodnutím Centrálnej Banky, ktoré ubralo trochu pary z agresivity Plzeňskej Banky.

Zatiaľ posledným úspechom skupiny okolo Plzeňskej Banky a Motoinvestu bolo skúpenie Creditanstaltu. Po tom, čo získal výrazný balík akcií tejto investičnej spoločnosti (20%, ktoré povodne patrili štyrom najvýznamnejším manažérom firmy), rozhodli sa kúpiť od riaditeľstva Creditanstaltu vo Viedni aj zvyšok tj. 80%-ný podiel CA Viedeň na českej filiálke.

Vyššie opísaný proces prebiehal mimo vládnych intervencií, pretože koncentrácie sa dejú mimo vládnych štruktúr, ktorých hlavnou úlohou je poskytnúť účastníkom trhu zodpovedajúci právny rámec. V tomto rámci sú však pretrvávajúce problémy a nedostatky, súvisiace napríklad s ochranou minoritných akcionárov. Obeťou týchto nedostatkov sa stáva v konečnom dosledku vláda sama, keďže je ešte stále majiteľom menších (najviac 20%-ných) podielov v stovkách českých firiem. Posledným návrhom bolo predať tieto relatívne malé podiely formou verejných súťaží. Ale dopyt po týchto podieloch je malý, pretože vačšina strategických investorov nemá po získaní 51% podielu vo firme záujem nakupovať zvyšné minoritné balíky. A v týchto firmách s podielom štátu nižším ako 20% sa jedná len o malý technický problém, keďže firmy už sú kontrolované súkromným vlastníkom.

Problémom zostávajú niektoré firmy, v ktorých sa štátny podiel pohybuje v rozmedzí 20-60%. Týchto prípadov však nie je veľa, avšak firmy o ktoré sa jedná sú významné a veľké a ich úplná privatizácia predstavuje komplexný problém, ktorý nebude vyriešený pred rokom 2000. Napríklad Škoda Praha je do značnej miery závislá na dokončení nukleárnej elektrárne v slovenských Mochovciach. Osud tejto stavby je však viac než neistý.

V prípade Spolany Neratovice zlyhal pokus vlády predať 36% akcií, pretože medzičasom získal strategický investor (Chemapol) inými cestami viac ako 50% podiel.

Inou skupinou je privatizácia distribútorov plynu a elektrickej energie, ktorá bola zatiaľ odložená. Stalo sa tak hneď po tom, čo vláda odložila realizáciu dohody medzi výrobcom elektrickej energie (ČEZ) a jej distribútormi, pod'la ktorej by boli distribútori dosahovali o 3% vyššie príjmy z rozvodu elektrickej energie. To by zvýšilo ich atraktívnosť pre zahraničných záujemcov o kúpu, ale zároveň by to znamenalo zvýšenie spotrebiteľských poplatkov za elektrinu, čo by bolo vzhľadom na blížiace voľby nepopulárne a tedy riskantné. Cenová dohoda bola ministrom Dlouhým odložená o dva roky, aj keď sa proti tomu zdvihla vlna kritiky. Je však pravdepodobné, že toto nepopulárne opatrenie bude realizované hneď po vioľbách 1996.

Politika českých firiem: Tatra skúpená Škodou Plzeň a Poldi Kladno v bankrote

Najnovšie udalosti v transformácii českej ekonomiky boli do významnej miery poznamenané vývojom v dvoch veľkých podnikoch, tradičných pilieroch českého národného hospodárstva, menovite v Poldi Kladno a Tatre kopřivnice. Obe firmy už boli privatizované, ale obe majú napriek tomu značné problémy.

V prípade Tatry Kopřivnice bola hlavnou metódou kupónová privatizácia. Noví majitelia (IPF) sa rozhodli zamestnať troch amerických manažérov na implementáciu západného štýlu riadenia. Napriek významu tohto producenta veľkých nákladných automobilov, Američania riadili firmu na čiastkový úvazok, dochádzajúc raz za čas zo Spojených štátov amerických. V roku 1994 boli prepustení, a odvtedy sa datujú obrovské problémy firmy najma v oblasti dlhov a obrovskej stratovosti produkcie.

Po dvoch rokoch komplikovaných rokovaní sa zdá, že bolo nájdené riešenie vyprojektované Komerční Bankou, ktorá patrí medzi najvačších veriteľov Tatry Kopřivnice. Riešenie spočíva v prvotnom znížení základného kapitálu firmy, a následnom zvýšení formou swapu kmeňového imania za dlhy. Výsledkom bude kapitalizácia dlhu a Komerční banka ako majoritný vlastník firmy. Komarční banka po ukončení tejto etapy postúpi kontrolné právo a vlastnícke práva Škode Plzeň, jednému z najvačších českých strojárskych podnikov. Takto bude daná Tatre šanca na lepšie vyhliadky do budúcnosti. Tieto sa ešte zlepšili po podpísaní kontraktu na dodávku 1.100 nákladných áut pre armádu Spojených arabských emirátov.

Situácia oceliarne Poldi Kladno je oveľa horšia. V roku 1993 bolo 54,4% akcií Poldi (jednej z najrenomovanejších a najstarších oceliarní v Čechách) predaných Vladimírovi Sehlíkovi a jeho firme Bohemia Art za jednu miliardu českých korún. Do 19. januára 1996 mal V. Stehlík zapaltiť ďalších 755 miliónov za 11,6% akcií a tak zvýšiť podiel Bohemia Art na 66%. Nezaplatil však, a to produkuje 25% predpokladaného objemu výroby, je obrovsky zadľžená, a vypláca v tejto situácii nereálne vyssoké mzdy. Súčasne firma neplatila za svojích zamestnancov odvody do fondov sociálneho zabezpečenia.

Prvou reakciou vlády bolo okamžite vypovedať kontrakt s pánom Stehlíkom a jeho firmou, a zobrať Poldi prostredníctvom FNM spať do štátnych rúk. Zistilo sa však, že kvoli zle naformulovanej dikcii zmluvy nie je možné aby Fond Národného Majetku túto zmluvu vypovedal. Toto sposobilo ťažkosti hneď niekoľkým českým politikom. V prvom rade sa jedná o p. Tomáša Ježka, ktorý bol vtedy jako člen Občanskej Demokratickej Aliance predsedom FNM (teraz je členom najsilnejšej strany, Klausovej ODS), a ktorý je priamo zodpovedný za podpísanie pre FNM nevýhodného kontraktu. Problémy majú taktiež p. Skalický (minister privatizácie) a minister priemyslu a obchodu p. Dlouhý (obaja ODA). Celý prípad značne podkopal kredibilitu ODA a jej ministrov.

Po tom, čo vláda zistila nevypovedataľnosť zmluvy, bol zo strany štátu vyhlásený bankrot firmy kvoli neplateniu odvodov do fondov sociálneho a zdravotného zabezpečenia. Tento proces bankrotu bude však zdľhavý a komplikovaný, nemožno teda očakávať rýchle výsledky. Vo všeobecnosti však nemožno očakávať výrazne negatívne sociálne dopady, pretože samotný okres Kladno, jako aj Praha a región stredných Čiech sú schopné absorbovať nezamestnaných oceliarov. Treba tu pripomenúť, že aj v prípadě úplného bankrotu nebudú prepustení všetci robotníci, pretože časť firmy bude zachovaná a bude predmetom skúpenia iným podnikateľským subjektom. Na druhej strane však musím vysloviť nádej, že aspoň niektorí českí politici za toto privatizačné zlyhanie zaplatia.

Autor: Ing. Jan Mládek, CSc.

25.07.2011